2500 KM CEZ MONGOLSKO

Do Ulánbátaru sme sa z Irkutska dostali transsibírskym vlakom po približne 30 hodinách jazdy. Dlho sme obchádzali Bajkal a pohľady z okna boli vskutku lahodiace oku.
Skoro ráno dezorientovaní v čase (dôvody spomenuté v článku Z NAŠEJ “RESET” CESTY/ Postrehy z vlaku ) sme vystúpili na vlakovej stanici, kde nás už čakala sprievodkyňa aj so šoférom.
Mongolsko, Džingischán, jurty, pastviny.... sme tu!
V úvode našej sondy do Mongolska sme mali možnosť zúčastniť sa šamanskej akcie s miestnymi obyvateľmi. Úplné tradičná záležitosť, iba s domácimi, žiadne nahrané predstavenie pre turistov. I keď tak trochu to z nášho pohľadu neveriacich Tomášov predstavenie bolo. Finálny zážitok však bol nezabudnuteľný. Šaman sa dostal do tranzu prostredníctvom búchania do bubna v ktorom mal strčenú hlavu počas tanca a následným intenzívnym popíjaním vodky. V tranze, resp. keď už bol ovládaný šamanom si volal jednotlivých zúčastnených a viedol s nimi individuálne debaty, netušíme o čom. Domáci nám to nechceli prezradiť, dostali sme iba vlažnú odpoveď, že sa bavili o bežných veciach.... Na záver z neho duch vystúpil a údajne aj zaraz vytriezvel. Dychová skúška sa síce nekonala, ale uverili sme.
Pôvodným náboženstvom je v tejto krajine šamanizmus, ktorý neskôr vystriedal budhizmus. Podľa rozprávania našej sprievodkyne som vydedukovala, že mnohí si tu tak trochu prekombinovali tieto dve náboženstvá a veria v oboje.
Z Ulánbátaru sme sa vybrali na smer Kharkhorin, cestou sme sa však zastavili na Malej Gobi. Zvláštny prírodný útvar s pieskovými (mini)dunami, ťavami, pekelným teplom a všetkým čo ku púšti patrí. Zaujímavé, že v hlavnom meste a takisto aj následne v Kharkhorine sme pokojne zniesli zimné bundy. Na mini púšti sme sa zohriali a kúsok ponatriasali na ťavách, ale veľa sme tomu nedali...
V podvečer sme dorazili do Kharkhorinu, niekdajšieho hlavného mesta ríše, ktoré prekvitalo v 13. storočí. Vo svojich slávnych časoch bolo centrom diania Ázie aj Európy, pohybovali sa tu orientálni princovia, indickí maharadžovia, čínsky hodnostári ale aj západní objavitelia...Stačí popustiť uzdu fantázii.
Ďžingischán a jeho potomkovia ríšu rozšírili od nevidím po nevidím. Čo-to sme sa učili na dejepise, ukážku aký to bol kolos som pre Vás šlohla z youtube: https://www.youtube.com/watch?v=v_NPgMMazF4.
V Kharkhorine (/Kharahhorin/Karakorum...mimochodom, pri mongolských názvoch nie som si nikdy istá ako sa píšu... čo článok alebo mapa, to iná modifikácia názvu) na nás história dýchla poriadne. Hlavnou pamiatkou je opevnená časť mesta 108 stupami pospájanými vysokým múrom, vo vnútri sa nachádza budhistický kláštor Erdene Zuu zo 16. storočia – dnes už iba pozostatky z obrovského komplexu a niekoľko ďalších významných pamiatok. V areáli je aj funkčný kláštor tibetského štýlu, môžete sa zúčastniť modlitieb – odriekania mantier, slobodne sa pohybujte v priestore a načerpajte sálajúci pokoj a energiu. Žiaľ, veľa pamiatok bolo zničených (platí to pre celé Mongolsko) Stalinovými vojskami, ale to čo ostalo, stojí za to vidieť.
Už tu sme si všimli, že pamiatky si v tejto krajine môžeme vychutnať takmer privátne. Veľmi málo turistov, kľud, žiadny hluk, nikto vás tu neťahá za rukáv, aby ste si kúpili suvenír. Je super motať sa v takomto priestore, nasávať atmosféru bez rušivých elementov.
Po Kharkhorine a okolí sme sa pustili ďalej do oblasti Arkhangai a tu sme sa už rozlúčili spaním v murovaných budovách, na rad sa dostali jurty. Postupne sme sa dozvedeli o stavbe a „stavebných materiáloch“ jurty všetko podstatné. Napríklad, že dvaja Mongoli stavajú jednu jurtu dve hodiny, ale štyria už štyri hodiny :). S klesajúcou teplotou sme intenzívnejšie kontrolovali, či jurta má aj NEMEZ – to je maďarský výraz pre strednú – filcovú vrstvu steny, ktorá pozostáva zo spracovanej srsti zvierat. Toto keď nebolo, tak konečná... a ešte keď fučalo zospodu... Môj nočný úbor prevažne pozostával z komplet termoprádla – niekedy dvoch vrstiev termoprádla, na tom hrubých termoteplákov, aspoň dvoch mikín, z toho jedna flaušová. Jurty sú vybavené prikrývkami a paplónmi, plus spacáky, ktoré sme si brali. Verím, že vysokohorský turisti by sa mi vysmiali, uznávam... Mongolsko sme prejurtovali koncom septembra, prakticky už po sezóne a vážne, čím viac sme postupovali do vyšších oblastí, tým chladnejšie. Pre mňa, celý život žijúcu v prekúrenom paneláku, to bolo poriadne občerstvujúce. Nad ránom som sa zobúdzala premrznutá a dúfala, že niekto sa už konečne vymotá z postele a zakúri v piecke. Neustále som sa držala rady nášho telocvikára z lyžiarskeho kurzu v podobne podchladených chatkách v 7. triede základnej školy, a to strčiť nos pod paplón a dýchať teplý vzduch. Potom máte pocit, že vám je teplejšie. Úplná tragédia bola, keď v tej kose zabombardovaná vo všetkých vrstvách oblečenia a prikrývok som zistila, že potrebujem na toaletu. Pre doilustrovanie scény... toalety sa v rámci kempov nachádzajú na opačnej strane ako jurty, väčšinou minimálne 100m vzdialenosť, niekedy v lese, niekedy za potokom, cez ktorý sa dalo prejsť iba po zamrznutej šmykľavej doske...
Sprchy tak, ako aj toalety sa nachádzajú v samostatných búdkach, nie vždy bola teplá voda. Väčšinou to boli úplne jednoduché zariadenia, ale čisté a udržiavané. A to aj v prípade, ak namiesto WC boli latríny. Zuby som ráno umývala často s minerálkou blízko jurty. Výhodou cestovania mimo sezóny bolo, že kempy boli prázdne, niekde sme boli iba my. Mimochodom, viete čím sa odlišuje luxusná jurta od low-costovej? Tá luxusná má pekné vyrezávané dvere.
Tak aby som sa vrátila k tomu, čo sme ešte videli. Stavili sme sa v meste Tsetserleg, kde sme si pozreli kláštory, k jednému sme si vyšliapali po schodoch a poskytol nám nádherný výhľad na mesto. Zaujali nás budhistické maľby na skalách, na dosť komplikovaných miestach.
Všimli si, že aj napriek tomu, že ulice mesta nie sú vyasfaltované, je tu dodržaná pravouhlá súmernosť ulíc, pekne ako v Londýne.
Pokračujeme ďalej severozápadne, dobré asfaltky miznú, rozbité začínajú striedať poľné cesty. Prišli sme do parku, kde sa nachádza zvláštny prírodný úkaz...uprostred ničoho trčiaca veľká skala Taikhar (20m), pokrytá je nápismi z rôznych období, najstaršie sú zo 6. storočia, avšak žiaľ aj mnohými grafitmi. O skale a jej objavení kolujú rôzne legendy, napríklad tá s hadom (bližšie sa dozviete na mieste ;)). V blízkosti skaly tečie rieka Tamir, v okolí pastviny, kopce pohoria Khang... balzam na dušu.
Ďalšia zastávka a nezabudnuteľný zážitok bol najvyšší vulkanický kráter Horgiin Togoo v oblasti rieky Orkhon, vyšliapali sme naň cca za 20 min. Po obruči krátera je možné obísť dookola. Z vrchu je impozantný pohľad do krátera a nádherný výhľad na okolie, ktoré tvorí obrovská plocha vyvrenín lávy, vytvorené jaskyne...medzi nimi sa vzmáhajúca príroda. Sopka bola činná pred 8 tisícmi rokmi a podľa toho aké sú tu mohutné platne, vychladnuté bubliny, praskliny a tiesňavy máte pocit, že sa tu vybúrilo celé peklo. Zážitok pohybovať sa tu, liezť na krátery a do jaskýň. Jazero Terkhiin Tsagaan vzniklo tiež vulkanickou činnosťou, tým, že vyvreniny lávy obkolesili rieku a vytvorilo sa 16 km dlhé a 6 km široké jazero. V lete sa v ňom dá údajne kúpať... no neviem, či sa tomu dá veriť...ja som tu po prvý krát počas našej cesty vytiahla rukavice(sme na konci septembra), nachádzame sa vo výške 2060m nad morom. Jazero, okolie, príroda...opäť nádhera. Noc v jurte sme si už poriadne užili :), počas noci sme dopĺňali zásoby dreva...komín piecky bol žeravý, sa čudujem, že sa neroztavil.
Ideme ďalej, na sever... cesty zmizli úplne... aj tie poľné. Šofér sa riadi vlastnou intuíciou alebo nejakým vlastným šamanským kompasom. Občas nám cestu skrížil neprekonateľný potok, občas prekonateľný...nie vždy podľa nášho úsudku. Občas sme uviazli a už som sa videla ako hľadáme najbližšiu nomádsku rodinku s prosbou, aby nás prichýlila, ale zakaždým sme vyviazli. Šofér evidentne vedel čo robí, klobúk dolu. Tlmiče a aj celé auto dostali zabrať.Po ceste sme stretali už iba nomádov, usadlosti z júrt, ich stáda dobytka, koní, kôz, oviec. Hodiny jazdy uprostred prírody, žiadne stavby, domy, továrne. Ešteže sme si nabalili nášho spoločníka – miestnu vodku s veľavravným názvom Džingis. Tak sme teda džingisovali a kochali sa výhľadom z okna.
Nakoniec sme cestou predsa len natrafili na mestečko Mörön, ktoré vzniklo okolo kláštora Möröngiin Khuree v 19. storočí. Aj tento kláštor bol zničený, my sme videli už malý nový kláštor Danzadarjaa Khiid. Opäť sme vystihli čas modlitieb. Neďaleko mestečka sa nachádzajú Jelenie kamene s rytinami letiacich/bežiacich jeleňov. Toto je údajne najväčšie nálezisko takýchto megalitov v centrálnej Ázii. Niektoré zobrazujú aj antilopy alebo leopardy a iné zvery.. Ich pôvod siaha až do doby bronzovej.
Ide sa ďalej na sever, až kým nedorazíme do tajgy, k mestečku Khatgal v provincii Khövsgöl a jazeru s rovnakým menom. Chlad cítime o to intenzívnejšie, že sa nachádzame na severe a v nadmorskej výške 1645m. Toto jazero, tak ako aj Bajkal je pre mňa opäť TOP. Neopísateľná atmosféra kombi hory a velikánske jazero z ktorého sála sila a majestátny pokoj. Neďaleké štíty, ktorých vrcholy boli zasnežené. Tak ako na Bajkale, aj tu bol „viditeľne“ čistý vzduch. „Viditeľne“ alebo skôr neviditeľne, úžasne čistý vzduch a dodávam aj dýchateľne...Psycho-, vzducho-, tichoterapia...
Sme neďaleko ruských hraníc, jazero je 136 km dlhé a dosahuje hĺbku až 262m, obklopuje nás pohorie Sayan s typickým porastom pre sibírsku tajgu – smrekovcom sibírskym. Hľadám spoza ktorého stromu vybehne Ivan alebo rovno Mrázik. V okolí jazera sa nachádzajú jurtové kempy, v jednom sme prenocovali aj my. Napriek tomu, že tu bola poriadna kosa, bolo tu ešte celkom veľa turistov. Bolo mi veľmi ľúto odtiaľto odísť.
Je čas nabrať azimut späť - Ulánbátar, tentokrát priamo, cestou prespíme v baníckom meste Erdenet, v normálnom murovanom hoteli. Izba s kúpeľňou, dokonca telkou... Načo to všetko??? :) Toto mesto je úplne nové, mladšie ako ja!!! Ešte nám ostalo pár dní na Ulánbátar a okolie. Porozhliadali sme sa a zavítali do Tsonjin Boldog, kde sa nachádza obrovský monument Džingischána. Nevedela som ho nafotiť tak, aby ukázala fotka jeho kolosálnosť. Myslím, že Mongoli chceli vyjadriť touto sochou nielen veľkosť panovníka ale aj obrovitánsku silu ríše v časoch jej rozkvetu. Nie som na takéto veci odborník, ale musím povedať, že na mňa to urobilo dojem. Najmä keď som vyšla na poschodie do šije koňa priamo pod hlavu panovníka. Išiel z neho rešpekt. Oceľová socha je na podstavci – 10m budove a samotná meria 40m.
Vybehli sme aj do Národného parku Gorkhi-Terelj, obľúbeným dovolenkovým miestom miestnych, známym obrovskou skalou v podobe korytnačky. Aj tu sme na kopci navštívili starý kláštor z ktorého bol nádherný výhľad na celý park.
Iba 40 km od Ulánbátaru, pod horou Bogd Khan, sme ako jeden z posledných bodov nášho putovania navštívili pozostatky mandžuského budhistického kláštora založeného v roku 1733 vysoko v kopci, opäť poničeného za boľševika. Duch kláštora tam však ostal a oplatí sa vyliezť nad kláštor do meditačných jaskýň v kopci. Úžasné miesto, stretli sme tu iba pár turistov, je to miesto, kde sa oplatí zdržať sa a len tak nasávať vzduch, meditovať... Cestou z kláštora sme zistili po pár metroch, že sa v aute niečo pokazilo. Bolo to neďaleko kláštora a z miesta, kde sme odstavili auto bol výhľad na kláštor a okolité kopce. Kým sme zohnali pomoc, tak okolo nás preklusali dva kone, niekoľkokrát sa vrátili a zvedavo sa na nás pozerali. Boli krásne, voľné...to sa dá asi iba tu zažiť. Bola som z nich taká unesená, že mi ani nenapadlo ich odfotiť, i keď sme sa hodnú chvíľu obšmietali okolo seba na lúke. Nepriznala som sa zatiaľ nikomu, ale poruchu auta som brala úplne pozitívne, počas približne trojhodinového čakania som načerpala veľa energie.
Aj priamo v Ulánbátare nás uchvátili niektoré miesta ako kláštor Gangdan, ktorý nejakým spôsobom unikol komunistickým čistkám. Vo vnútri sa nachádza 26m socha Budhu. Oplatí sa vidieť chrám lámu Choijin. Pekný kontrast vám poskytne zimný palác Bogd Khan, posledného kráľa Mongolska, ktorý bol známy aj ako ôsmy žijúci Budha. V pozadí zimného paláca rastú presklené moderné výškové budovy.
A ešte nezabudnite na námestie Súkhbátar....
Z Ulánbátaru sme pokračovali do Pekingu vlakom a mali sme možnosť vidieť aj ozajstnú púšť Gobi, teda aspoň z okna za jazdy. Dokonca sme zažili aj nádherný západ slnka nad púšťou.V tejto krajine sa zíde miestny sprievodca hovoriaci nejakým pre nás používaným jazykom, lebo dohovoriť sa tu inak ako mongolsky je na väčšine miest MISSION IMPOSSIBLE. V našom prípade to bola maďarsky hovoriaca sprievodkyňa. Nefunguje ani systém rukami-nohami. Pokiaľ sa o to pokúsite, miestni sa na vás budú pozerať bez akejkoľvek mimiky na tvári, výsledok ani obraz ani zvuk.... V hoteli sme mali problém s WiFi. Väčšinou sme spali v jurtách a boli bez kontaktu so svetom, tak sme sa skutočne potešili možnosti pripojiť sa. Radosť trvala iba chvíľu, internet padol... Vybehla som riešiť vec na recepciu, pre istotu aj s mobilom, aby som ukázala, že v zozname dostupných WiFi tá hotelová nie je. Vážne som sa snažila najprv po anglicky, potom rukami a potom pantomímou (myslím, že by ma po tom výkone vzali aj na Divadelnú fakultu VšMU)...no tu od slečny recepčnej žiadna reakcia. S neúspechom na pleciach som sa vrátila do izby. Spolucestujúci sa nevzdával a išiel tiež skúsiť. Je technicky zdatnejší a šípil úspech. Začal podobne ako ja, ale pochopil, že „tudy cesta nevede“. Na „drzovku“ prešiel za recepčný pult, otvoril skrinku, v nej bolo to čo hľadal – router...resetol ho...a hotel mal opäť WiFi pripojenie...
V Mongolsku je cca 70 miliónov chovných zvierat, počet obyvateľov je odhadovaný na približne 3 milióny. Počet chovnej zvery značne prevyšuje potreby obyvateľstva čo sa týka výživy. Mäso je hlavná zložka potravy a hlavne baranie. Veľa sa tam toho nedopestuje, takže ovocie a zelenina sa vyskytujú v potrave minimálne. V porcii polievky (čo je približne ¾ litra) dostanete týždennú dávku mäsa. Mali sme šťastie, že sme mali pri sebe osobu, ktorá nám tlmočila aj druhy mäsa, vedeli sme sa vyhnúť baranine v každom jedle. Kumys – moje chuťové bunky odmietli rezolútne. Suutei tsai - slaný čaj s mliekom a s tukom– ako kedy, záležalo ako bol urobený. Niekedy mi chutil a niekedy vyslovene nie. Najlepšia pochúťka – khuushuur – pomleté bravčové alebo hovädzie mäso v cestíčku.

Na cestu sme si nakúpili trvácne potraviny, konzervy, vodu. Kde sa dalo, tam sme sa najedli v reštauráciách, niekoľkokrát sme si museli vystačiť z igelitiek.
Môžem potvrdiť, že Mongolsko je úžasná krajina so svojou jedinečnou atmosférou. Nomádi, jurty, príroda, voľný život, budhisti, šamani, všade voľne pasúce sa zvieratá... A basketbalové koše, veľa basketbalových košov, či už pri jurtách, v osadách, na lúkach, na kopci, v kempoch, pri kláštoroch, máte pocit, že Mongolsko je producentom svetoznámych basketbalistov. I keď sme z krajiny, videli iba časť a do niektorých miest sme sa už kvôli nepriaznivým podmienkam nedostali zanechala krajina v nás úžasné spomienky. Na mnohých miestach to bola skutočná duševná očista. Treba sa pripraviť na dlhé transporty, prejazdili sme približne 2500km, niektoré transporty boli náročné, ale určite stálo to zato. Ťažko povedať dokedy si Mongolsko udrží svoju nomádsku kultúru, nová generácia už postupne opúšťa kočovný spôsob života a prispôsobujú sa modernému životu v meste, prípadne opúšťajú krajinu. V Ulánbátare rastú nové sídliská a obytné zóny, i keď i medzi nimi sme videli postavené jurty.